Book Time XIV: 999
Dnešný Book Time som sa rozhodla venovať iba jednej knihe, pretože si myslím, že si to zaslúži.
H. D. Macadam: 999
Pri opise tejto knihy by som tu najradšej napísala iba jednu vetu: Toto by si mal prečítať každý. Zanechala však vo mne toľko emócií, že mi nedá nevyjadriť ich.
Táto kniha americkej autorky popisuje život dievčat z prvého židovského transportu zo Slovenska do Osvienčimu. Historické fakty sa striedajú so svedectvami samotných žien, ktoré túto hrôzu prežili. Jednou z tých, o ktorých sa v knihe dozvedáme najviac, je pani Edita Grosmanová z Humenného, ktorá len pred pár dňami zomrela vo veku 96 rokov, v Toronte. Pani Grosmanová totiž patrila k veľkej väčšine preživších, ktorí sa po Osvienčime jednoducho nechceli vrátiť na Slovensko, a radšej emigrovali. Mnohí z tých, ktorí sa vrátili späť do rodnej zeme, sa často stretávali s prekvapením obyvateľov svojho rodného mesta, ktorí sa so znechutením čudovali, že ešte žijú. Opisy návratov z Osvienčimu, ktoré často ani zďaleka nesprevádzali slzy dojatia a vrúcne objatia, ma priam šokovali.
Keď sa povie „Osvienčim“, takmer (a toto slovo tu pridávam s veľkou nevôľou) všetci sa zhodnú na tom, že to bolo jedno obrovské zlyhanie ľudskosti. No keď si čítate o konkrétnych ľuďoch, vidíte ich mená, skrze knihu poznávate ich rodiny a dozvedáte sa o ich osude, naberá to úplne iný rozmer. Zrazu je to príliš konkrétne a stokrát horšie ako iba suché štatistiky.
Ľudia si zvyknú myslieť, že majú o Osvienčime dostatok informácií. Hovorím tak z vlastnej skúsenosti do času, kým som si prečítala túto knihu. Poznáme počty mŕtvych, spôsoby usmrcovania, približné podmienky pre ich pseudoživot na tomto ohavnom mieste. No o množstvách ďalších vecí a situácií, ktoré spôsobovali väzňom fyzické i psychické muky, si človek musí prečítať knihy, v ktorých je to opísané až kruto verne, a často práve slovami preživších. Aj z knihy 999 som sa dozvedela o mnohých ďalších zverstvách páchaných na nevinných ľuďoch, a keď som si dovtedy myslela, že sa mi udalosti z Osvienčimu zhnusiť už viac nemôžu, táto kniha ma vyviedla z môjho omylu. Od necitlivých gynekologických „prehliadok“ dievčat po príchode do tábora smrti, cez tie najbanálnejšie dôvody na vraždenie, až po dobrovoľné usmrtenie detí ich matkami, aby ich uchránili od zbraní nacistov. To sú len zlomky toho, čo zmenilo životy nevinných dievčat na nočnú moru.
Osudy žien opisované v tejto knihe sa ma veľmi dotkli. V prvom rade zo spolupatričnosti. Tým, že som sama ženou, uvedomila som si, že som nesmierne hrdá na to, čo dokážeme vydržať (hoci ja si to, chvála Bohu, neviem ani predstaviť). Som hrdá na každú jednu ženu, ktorá sa ocitla na mieste symbolizujúcom muky a smrť, no aj tak sa rozhodla bojovať. Či už tieto ženy pri svojom boji zahynuli alebo prežili, každá jedna pre mňa zvíťazila. K týmto dámam som sa však cítila byť bližšie aj preto, lebo väčšina z nich pochádzala z môjho rodného kraja. Je až neuveriteľné, že zatiaľ čo ja som tu bezstarostne vyrastala, nie tak dávno bola iným dievčatám na prelome dospelosti odňatá ich sloboda tým najkrutejším spôsobom. Pri čítaní tejto knihy mi bolo veľmi ťažko, no som rada, že som si ju prečítala, pretože si to, čo mám, opäť vážim o niečo viac. A neostáva mi nič iné, než povedať: ďakujem. Ďakujem za to, že som žena patriaca do pokolenia tak silného a nezlomného. No predovšetkým ďakujem za to, že sa o takýchto hrozných osudoch môžem dozvedať už iba z kníh. A to nie je samozrejmosť.
