Book Time I: Nostalgický Čechov, Peklo a „iná“ severská krimi
Rozhodla som sa začať na mojom blogu s novým formátom článkov, ktorým je tento Book Time. Zakaždým vám tu predstavím tri knihy, ktoré som prečítala, v skratke vám priblížim ich obsah a prispejem svojím názorom. Ak vás kniha zaujme, ušetrím vám čas – pod každým odstavcom nájdete banner alebo link, vďaka ktorému sa dostanete priamo na stránku, odkiaľ si knihu môžete objednať. V dnešnej – prvej – časti tu mám pre vás jednu melancholickú drámu, rozjímanie o pekle a na záver severskú krimi od menej známeho autora.
Anton Pavlovič Čechov: Višňový sad
„Višňový sad predali, už ho niet, to je pravda, pravda, ale neplač, mama, máš život pred sebou, máš dobrú, čistú dušu… Poď so mnou, poďme preč odtiaľto, moja, poďme! Vysadíme nový sad, krajší ako je tento, uvidíš ho, pochopíš, a radosť, tichá, hlboká radosť zaplaví ti dušu ako slnko v podvečer, a budeš sa usmievať, mama.“
Prívlastok „komédia“, ktorý nesie táto divadelná hra od ruského dramatika, nespĺňa to, čo prvoplánová komédia sľubuje. Nečakajte groteskné scény či humorné dialógy. Nie náhodou hru Višňový sad vníma väčšina ľudí skôr ako tragikomédiu. Táto hra totiž nevyvoláva smiech, no pocity smútku, ľútosti a melanchólie. Stretávame sa tu s chudobnou rodinou – jediným majetkom im ostal višňový sad, ktorý sa im spája s ich bezstarostnou mladosťou, a o ktorý tiež prichádzajú. Záver drámy je vyvrcholením všetkých pocitov, ktoré lomcujú celým dielom. Charakter každej postavy je jednoznačný a zodpovedá príslušnej spoločenskej vrstve. Sociálnu problematiku tu Čechov vykresľuje so súcitom, eleganciou a citom príznačným pre ruských autorov. Višňový sad – jeho posledné dielo – je krásnou nostalgickou bodkou za celou jeho tvorbou.
Jasutaka Cucui: Peklo
„Žeby mal ten povedome vyzerajúci muž pravdu a peklo bolo skutočne iba miestom bez bohov? Prečo mu teraz všetko, kvôli čomu celý život tvrdo pracoval, pripadalo tak hlúpe, všetko to utrpenie a bolesť, čo zakúsil v mladosti, prečo mu to bolo k smiechu? A nielen ich vlastný život, všetko dianie na celom svete pripadalo všetkým ľuďom, ktorí tu prišli, k smiechu. Žeby to bola pravá podstata, pravý dôvod existencie pekla?“
Podľa japonského autora je peklo miestom, kde sa človek môže pohybovať v čase, prežívať znova svoje spomienky a čítať myšlienky ľuďom okolo seba. Tri dni tu trvajú dlhšie ako desať rokov, preto má človek čas zhodnotiť život, ktorý žil. Prostredníctvom autorovho nezaujatého rozprávania sledujeme hlavnú postavu románu – päťdesiatnika Takešiho, ktorý sa v pekle stretáva s ľuďmi, ktorých mal počas svojho života denne na očiach, no aj s takými, na ktorých sa musel rozpamätať. V románe sa prelínajú rôzne časové roviny a príbehy postáv, no všetko veľmi prehľadným spôsobom. Dej je pochmúrny, na viacerých miestach napínavý až hororový, s niekoľkými drsnými opismi nepríjemných situácií. Je plný úvah o živote a tiež je v ňom patrná dávka kritiky spoločnosti. Kniha Pekloje písaná ľahkým štýlom, a preto sa číta veľmi dobre.
Håkan Östlundh: Zápach odlivu
„Vtieravý pach údeného mäsa silnel, naplňoval auto a utváral okolo neho nepriepustnú stenu, kyslý a neústupný, nedalo sa mu utiecť, to dobre vedel. Biele plášte žiarili v slnku a tie veľké puzdrá s nožmi viseli dolu ako čierné smútočné pruhy.“
Keď sa povie „severská krimi“, väčšine z vás asi ako prvý napadne autor Jo Nesbø, prípadne Stieg Larsson. No poviem vám tajomstvo – existujú aj iní severskí autori 🙂 Žartujem, to ste určite vedeli. No čo ste si možno nemysleli, je fakt, že by aj tí „ostatní“ mohli byť minimálne rovnako dobrí, ako spomínaní dvaja. Håkan Östlundh nezostal pozadu a svojou detektívkou Zápach odlivu navodzuje atmosféru strachu a napätia. Na švédskom ostrove Gotland vyčíňa vrah, ktorý za sebou necháva stopy v podobe rozporcovaných tiel. Táto kniha má najdôležitejšiu črtu krimi príbehu – keď ju začnete čítať, strhne vás a už ju nepustíte.
Budem rada, ak mi na mojom Instagrame alebo Facebooku dáte vedieť, či sa vám takýto formát článkov páči. Taktiež sa poteším vašim postrehom či návrhom na ďalšie knihy! 🙂