Nežný Book Time

Dnes je to presne 30 rokov odo dňa, kedy sa naša krajina stala slobodnou. My – deti rokov deväťdesiatych – sme tento deň nezažili, a nezažili sme ani dobu pred ním. No hoci ja osobne našťastie neviem, aké to je žiť v neslobode, uvedomujem si, že to, ako môžem žiť teraz, nie je samozrejmosťou. Na základe kníh, článkov či rozhovorov s ľuďmi, ktorí minulý režim zažili, si uvedomujem, že môžem byť šťastná. Šťastná, že môžem slobodne vyjadriť svoj názor. Že sa nemusím báť prihlásiť k svojej viere. Že môžem slobodne študovať a cestovať. A taktiež že môžem spoznávať skvelú domácu i zahraničnú literatúru. V dnešnom – špeciálnom – vydaní Book Time-u by som vám chcela predstaviť tri knihy, ktoré vznikli ešte pred revolúciou, no pre ich silu a pre odvahu ich autorov by sme si ich mali pripomínať ešte veľmi dlho.

Ladislav Mňačko: Ako chutí moc

„Načo ti bola všetka tá moc, ktorú si získal? Ako ti chutila? V čom ti pomohla, čo ti vyriešila, kam ťa doviedla? Kedysi si býval zdravý, mocný, plný elánu. A šťastný. Zintenzívnilo sa tvoje šťastie? Priniesla ti moc ďalšie šťastie, alebo nahradila bývalé nejakým iným? Tuhším? Aké šťastie? Šťastie z lásky? Miloval si a milovali teba?“

Ladislav Mňačko, nazývaný „zúrivým reportérom“, sám najskôr patril do Komunistickej strany Česko-Slovenska, no odišiel z nej ako tvrdý odporca režimu. Jeho diela sú preto predchnuté vlastnou skúsenosťou. To platí aj o románe Ako chutí moc, ktorý je mrazivou obžalobou využívania moci hodnostárov. Politickú problematiku nastoľuje prostredníctvom spomienok fotografa Franka, ktorý sa na pohrebe svojho bývalého priateľa – jedného z najvyšších komunistických funkcionárov – v myšlienkach vracia k udalostiam, kedy bola moc štátnikov využitá na tie najhoršie účely. Pomocou retrospektívy čítame o udalostiach, v ktorých mŕtvy (jeho meno sa nedozvedáme) v strachu, že príde o funkciu, nepomohol ani svojim najbližším. Stal sa tak otrokom svojej moci a v istom zmysle bol bezmocným. Ťažká téma podaná jednoduchým jazykom – takto by som jednou vetou charakterizovala túto knihu, ktorá sa číta veľmi dobre, a ktorá s paradoxnou ľahkosťou ozrejmuje hrozné praktiky komunizmu. Je to politický pamflet, ktorý aj bez zaťaženia komplikovanou terminológiou či historickými udalosťami ozrejmuje realitu bývalého režimu a otvára oči.

Václav Havel: Dopis Gustávu Husákovi

„Bylo dosaženo pořádku. Za cenu zmrtvění ducha, otupení srdce a zpustnutí života. Bylo dosaženo vnější konsolidace. Za cenu duchovní a mravní krize společnosti.“

V knihe Moc bezmocných a jiné eseje sa nachádza Dopis Gustávu Husákovi vtedajšiemu generálnemu tajomníkovi ÚV KSČ a prezidentovi ČSSR. Tento text predchádzal vzniku Charty 77. Václav Havel v ňom detailne z pohľadu politológie, sociológie a filozofie pomenoval stav spoločnosti v priebehu normalizácie, život v neustálom existenciálnom strachu. Na konkrétnych príkladoch rozoberá absurditu politického systému, jeho schopnosť podmaniť si ľudí a nútiť ich zmieriť sa s životom v klamstve. Popisuje existenciu dvoch životných priestorov – jeden v rodinnom kruhu, kde si ľudia ešte môžu hovoriť nahlas svoje názory, a druhý „vonku“, kde človek už od školských lavíc nemá možnosť prejavovať svoje myšlienky a pasívne prijíma všadeprítomnú lož. Na rozdiel od predchádzajúcej knihy, tento text je vysoko filozofický a plný politických úvah. A aká bola odpoveď na tento list? Taká, akú len môže dať komunizmus čeliaci zoči-voči pravde – žiadna.

Václav Havel: Audience

„Ty se jednou vrátíš mezi ty svý herečky – budeš se tam na ně vytahovat, že jsi koulel sudy – budeš hrdina – ale co já? Kam já se můžu vrátiť? Kdo si mě všimne? Kdo mý činy ocení? Co já mám ze života? Co mě čeká? Co?“

A na záver opäť text od pána prezidenta, no tentokrát na ľahšiu nôtu. Určite dobre viete, že Václav Havel bol ešte pred vstupom do politiky spisovateľom a dramatikom. No svoje politické názory vkladal aj do svojich absurdných drám. V zbierke Občan Vaněk sa nachádza úžasná jednoaktovka s názvom Audiencia. Je to tragikomická absurdná dráma z prostredia pivovaru. Vystupujú v nej len dve postavy – Vaněk, inteligentný spisovateľ nútený pracovať v pivovare, a Sládek, Vaňkov nadriadený, už podľa jazyka jednoduchší človek, ktorý sa počas hry uvádza do čoraz väčšej opilosti. Hra je čiastočne autobiografická, nakoľko Vaněk reprezentuje samotného Havla. V rozhovore plnom opakujúcich sa otázok a odpovedí autor poukázal na priepasť medzi intelektuálmi a prostými ľuďmi a opäť kritizuje totalitu a neslobodu. V hre je plno momentov pre „smiech cez slzy“, keďže Havel poukazuje na absurditu komunizmu. A ako v poslednej vete trefne zhodnotí: „Je to všechno na hovno.

error

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Follow by Email
Facebook
Facebook
Instagram