Book Time VIII: Mačka na horúcej plechovej streche, rozporuplná uspávanka a Dostojevského poviedky
Do dnešného Book Time-u som vybrala po dlhšej dobe opäť knihy rôzneho druhu. Čaká vás tu kniha poviedok, divadelná hra a román od súčasného spisovateľa. Tak poďme na to!
Tennessee Williams: Mačka na horúcej plechovej streche
„Čo je víťazstvom pre mačku na rozpálenej plechovej streche? – To keby som tak vedela… Asi aby tam vydržala čo najdlhšie…“
Divadelná hra Mačka na horúcej plechovej streche je v poradí druhým dielom, za ktoré jej autor – Tennessee Williams – získal Pulitzerovu cenu (prvým dielom, za ktoré dostal toto ocenenie, bola o nič menej známa hra Električka zvaná Túžba). A nie je sa čomu diviť. Pre mňa je táto hra jednou z najlepších, aké som kedy čítala. Príbeh sa odohráva v deň oslavy narodenín bohatého pána Pollitta. Ten umiera na rakovinu, a jeho synovia spolu s manželkami striehnu na to, kto zdedí jeho veľký majetok. Príbeh je zaostrený najmä na jeho syna Bricka a jeho ženu Margaretu. Brick podľahol alkoholizmu a mnohoráz mu je naznačené, že príčinou je samovražda jeho niekdajšieho najlepšieho kamaráta, ku ktorému cítil pravdepodobne romantický cit. To je jeden z dôvodov, prečo je práve Margareta – jeho manželka – tou mačkou na rozpálenej plechovej streche. Problematika vzťahov, lží, chamtivosti a neschopnosti hovoriť si veci narovinu, je vsadená do rozhovorov medzi postavami, ktorých charaktery sú v hre perfektne vykreslené. Zaujímavosťou je, že Williams sa pri písaní tejto drámy držal aristotelovskej poetiky, a zachoval jednotu miesta, času a deja.
Fiodor Michajlovič Dostojevskij: Dvojník – Kniha poviedok
„Žiaľ sa skrýva aj v pozlátených palácoch, priateľ môj, a nikde pred ním neujdeš.“
Netajím sa tým, že mám rada ruskú tvorbu. Obľubujem vážnu hudbu ruských skladateľov a taktiež mám v láske aj ruskú literatúru (a tiež kozmetiku, veď viete 🙂 ). V ich poetike je niečo, čo som zatiaľ nenašla nikde inde. Trýznivá láska – to je výraz, ktorý vo mne evokujú diela ruských majstrov slova. Ak by ste tiež chceli okúsiť niečo z ruskej literárnej atmosféry, odporúčam vám začať poviedkami. Tie sú kratšie, dejovo jednoduchšie, no zároveň nie sú ani o trochu ochudobnené o tú typickú náladu, emócie a hĺbku. Takže skôr, než sa pustíte do Bratov Karamazovovcov, prečítajte si napríklad túto skvelú zbierku Dostojevského poviedok. Vydavateľstvo Rybka Publishers ju vydalo ako najrozsiahlejší a najucelenejší súbor Dostojevského poviedok a próz, aký bol kedy v češtine vydaný. Na takmer šesťsto stranách tam nájdete poviedky rôzneho druhu – tragické, humorné, realistické, ale aj fantastické, a niektoré veľmi netradičné a zaujímavé. Spomeniem napríklad novelu, ktorá je na samom začiatku zbierky a ktorá figuruje aj v jej názve – Dvojník. Je to neuveriteľná cesta do podvedomia muža, ktorý jedného dňa začne vidieť človeka, ktorý je mu na vlas podobný, a vy do poslednej chvíle neviete, či je to realita alebo fikcia. Silným príbehom je tiež kratučká, no veľmi dojímavá poviedka Chlapec pri Kristovom vianočnom stromčeku. Myslím, že na svoje si v tejto zbierke príde každý 🙂
Chuck Palahniuk: Uspávanka
„…možno sa do pekla nechodí za to, čo urobíme. Možno sa do pekla chodí za to, čo neurobíme.“
Túto knihu som čítala už dávnejšie, no zanechala vo mne tak zmiešané pocity, že som potrebovala nechať si ju trochu uležať v hlave. Najskôr vám však prezradím niečo o jej autorovi. Chuck Palahniuk je súčasný americký spisovateľ, ktorého meno vám možno nič nehovorí. Pravdepodobne vás preto prekvapí, že práve on je autorom knihy s názvom Fight klub (v našom preklade Klub bitkárov), ktorá sa dočkala veľmi úspešného sfilmovania, s Bradom Pittom v hlavnej úlohe. A podobne ako v tomto diele, Palahniuk sa pochmúrnym a depresívnym témam venuje vo všetkých svojich knihách. Jedným z dôvodov je smrť jeho otca, ktorého aj spolu s jeho partnerkou doma zavraždil jej bývalý priateľ. Chuck Palahniuk dostal možnosť vybrať vrahovi trest. Zvolil trest smrti. Táto hrozná udalosť je – ako sa autor sám vyjadril – kľúčovým inšpiračným zdrojom románu Uspávanka. Jej hlavný „hrdina“ (a v tomto prípade si nie som istá, či úvodzovky sú alebo nie sú namieste) je novinár Carl Streator, ktorý zistil, že v jednej detskej knihe sa nachádza riekanka, pri vyslovení ktorej zomrie ten, komu je prečítaná. Spolu s pochybnou partiou sa preto vyberie zneškodniť všetky výtlačky, pričom však básničku sám používa a necháva za sebou množstvo mŕtvych. Hlavnou otázkou tu teda je to, či účel svätí prostriedky. Kniha je plná zaujímavých úvah o stave spoločnosti, ale taktiež prekypuje sarkazmom a čiernym humorom, pri ktorom som sa viackrát schuti zasmiala. Po dočítaní som ale mala zmiešané pocity z toho, čo má vlastne byť posolstvom tejto knihy. Keď som si však prečítala niečo o pozadí tohto príbehu a o živote autora, všetko mi do seba tak nejak zapadlo a nakoniec musím túto knihu zhodnotiť veľmi pozitívne. A týmto by som chcela poradiť aj vám, aby ste si okrem čítania samotného titulu prečítali niečo aj o okolnostiach jeho vzniku. Veľa vecí vám tak dá ešte väčší zmysel 🙂
