Book Time VII: Romány na dlhé zimné večery
Blížia sa Vianoce a s nimi aj zaslúžené dni voľna. Ak budete mať chvíľku, kedy sa nebudete venovať rodine (alebo jedeniu 🙂 ) a dostanete chuť stráviť pár desiatok minút osamote a s dobrou knihou, mám tu pre vás pár tipov na skvelé romány. V dnešnom Book Time na vás čakajú dve klasiky a aj niečo modernejšie – a čo lepšie by to mohlo byť, než môj obľúbený Murakami 🙂
Alberto Moravia: Rimanka
„Svet si nás zaväzuje našimi ambíciami a skôr či neskôr nás prinúti zaplatiť za ne vysokú a bolestnú cenu; a len vydedenci a tí, čo sa zriekli všetkého, môžu dúfať, že ju nemusia zaplatiť.“
Meno ani dielo jedného z najznámejších talianskych spisovateľov 20. storočia snáď netreba ani predstavovať. Podľa stavu knihy na fotke môžete vidieť, že je to „klasika“ nie len obsahom, ale aj obalom 🙂 Našli sme ju v dedkovej polici. Je to román, o ktorom sa učí v školách, no my sme ho obaja poznali len po tej teoretickej stránke, preto sme sa rozhodli, že si ho prečítame. Stálo to zato – je to veľmi nadčasový príbeh. Dej sa odohráva na pozadí Mussoliniho fašistitckej diktatúry. Hlavnou postavou je mladé dievča – Adriana – ktorá sa kvôli zlej finančnej situácii rozhodne dať na prostitúciu. Povzbudzuje ju v tom najmä jej matka, ktorej sa táto cena za vidinu majetku nezdá ani trochu vysoká. Adriana po celý čas ostáva rovnako dobrosrdečná, citlivá a v istom zmysle aj dosť naivná. Jej nálady sa striedajú a popri vzťahoch s mužmi rôznych postavení či morálnych názorov prechádza zo stavov eufórie k strachu, a naopak. Dej je poprepletaný viacerými úvahami o cene hmotného bohatstva či hodnoty človeka, nad ktorými je dobré zamyslieť sa aj dnes. Rimanku ste v nie tak dávnej minulosti mohli vidieť aj ako činohru v Štátnom divadle Košice. Ja som na tomto predstavení bola skôr, než som prečítala knihu, a veľmi sa mi to páčilo!
Oscar Wilde: Portrét Doriana Graya
„…pretože na svete je len jedno horšie, než keď sa o človeku veľa hovorí, a to keď sa o ňom nehovorí vôbec.“
Portrét Doriana Graya je jediným románom Oscara Wildea. Ale zato veľmi vydareným! Zaoberá sa v ňom vzťahom medzi reálnym životom a umením, ktoré podľa neho nemá nič spoločné s morálkou. Dorian Gray je mladý aristokrat, hedonista, ktorého najvyšším cieľom je užiť si všetky rozkoše sveta. Za to najdôležitejšie v živote považuje krásu a mladosť. Vysloví prianie, aby jeho portrét zostarol a schátral namiesto neho, a to sa mu aj splní. Dorian je mladý a krásny, zatiaľ čo obraz odzrkadľuje jeho dušu zmietanú v nerestiach. Román nesie prvky dekadencie a homosexuality, preto bol spočiatku odsudzovaný, čo však bolo možno zapríčinené aj kontroverznosťou autora. Portrét Doriana Graya však rozoberá tiež veľmi nadčasovú tému, preto si myslím, že knihu stojí za to prečítať. Okrem toho je písaný krásnym literárnym jazykom, a ja som mala problém vybrať iba jeden citát na začiatok tejto recenzie 🙂 V tomto našom vydaní z vydavateľstva Fortuna Libri sa nachádza aj Wildeova poviedka Cantervillské strašidlo, ktorá je, na rozdiel od predchádzajúceho príbehu, humorná.
Haruki Murakami: Nórske drevo
„Pravdepodobne len odišla tam, kam patrila. Asi áno. Ale v tomto svete, v tomto našom nedokonalom svete som pre ňu urobil, čo som len mohol.“
V Book Time, kde som prvýkrát písala o Murakamim, som zhrnula niekoľko znakov, ktoré sú typické pre jeho tvorbu. Tie nechýbajú ani v románe Nórske drevo. Milovníci skupiny Beatles už možno zbadali zhodu názvu s jednou z ich piesní – Norwegian wood – a presne po nej je táto kniha pomenovaná. Dej je opäť rozprávaný retrospektívne, a to hlavnou postavou – Tóruom – ktorý spomína na svoje študentské časy. Zblížil sa s kamarátkou Naoko, ktorá sa však psychicky zrútila a musela sa ísť liečiť do ozdravovne. Jedným z hlavných motívov tohto príbehu je samovražda, ktorou sa rozhodlo ukončiť svoj život viacero postáv. Tóru o nej v knihe vedie niekoľko úvah a hľadá zmysel tak v živote, ako aj v smrti. Čo som si v tejto knihe uvedomila viac, ako v jeho predošlých, je fakt, že Murakami má úžasnú schopnosť čitateľa šokovať. Teraz však nemám na mysli námety, ale spôsob, akým podáva dôležité zvraty v deji, a to len tak, akoby mimochodom, čím (aspoň u mňa) zdvojnásobí účinok. Príbeh opäť končí celkom otvorene, na čo si u Murakamiho jednoducho treba zvyknúť 🙂 Nuž, ako som už raz napísala – buď vás tento autor znechutí, alebo vás bude jeho tvorba fascinovať 🙂
