Ako som (ne)uspela v komerčnej speváckej súťaži
Takmer s nikým som o tom nerozprávala. Dôvodom bolo to, že som sa hanbila. Najprv za to, že som sa nedostala ďaleko. Potom za to, že som tam vôbec šla. No teraz, keď už prešlo 8 rokov, dozrel čas na to, aby som to mohla reálne zhodnotiť a možno aj vám otvoriť oči. Aj keď, úprimne povedané, možno už dnes nikomu otvárať oči netreba. Pravdepodobne už dobre viete, že väčšina televíznych show a súťaží je jeden veľký podvod. A inak to nie je ani pri komerčnej speváckej súťaži, ktorej som sa pred ôsmimi rokmi zúčastnila.
Mala som 16 rokov a už som dávno snívala o tom, že raz zo mňa bude spevácka hviezda. A vtedy som si ešte myslela, že popová. Čakala som len na príležitosť, ktorá by ma mohla „vystreliť“. Keď som na internete zbadala reklamu na danú súťaž, pomyslela som si, že to by mohlo byť ono!
Táto súťaž sa prezentovala tým, že v ňom ide naozaj len o spev. Nedalo sa nič namietať, pretože princíp súťaže bol založený na tom, že porotcovia sú počas výkonu súťažiaceho k nemu otočení chrbtom a vyberú si len podľa toho, čo počujú. Skvelé, nie? Je to prísľub toho, že o postupe do ďalších kôl nebude rozhodovať výzor, sympatie ani sociálne zázemie. Iba spev.
Prvý krok
Pred (teda za) slávnych porotcov, ktorými pre tento ročník mali byť Dara Rolins, Rytmus, Michal David a Josef Vojtek – frontman kapely Kabát – sa však nemôže postaviť hocikto, všakže? Pre „postup“ do tohto prvého kola bolo teda potrebné poslať svoju audionahrávku. Tá bola rozhodujúcim kritériom toho, či vás pozvú na casting do Bratislavy, alebo nie. Keďže šlo o AUDIOnahrávku, teda len nahrávku zvuku, opäť to dokazovalo, aká je tá súťaž spravodlivá. Ja som v talóne mala niekoľko zvukových záznamov, na ktorých som niečo spievala do podkladu stiahnutého z internetu. Vybrala som teda tú, ktorá sa mi zdala najlepšia, a s krátkym sprievodným textom a obrovským očakávaním som im to poslala. A keďže táto súťaž bola jediná čisto spevácka súťaž, ktorá nie je limitovaná žiadnym vekom, svoju nahrávku tam poslal aj môj ocko, ktorý je tiež spevák. Zvukové záznamy odoslané a nám ostávalo už len čakať na odpoveď. Dúfajúc, že aspoň nejaká príde. A pokiaľ možno, tak uspokojivá!
…a odpoveď dorazila
Neviem presne, po akej dlhej dobe prišiel mail od organizátorov súťaže. Presne si pamätám len to, ako som sa cítila, keď som ho dočítala. POZVALI MA NA CASTING! Na základe audionahrávky si ma vybrali a ja som nemohla byť v tú chvíľu šťastnejšia! Súčasne so mnou mail otvoril aj ocko, a hádajte čo – vybrali aj jeho! Nemohla som tomu uveriť. Neskutočne sme sa z toho tešili a ešte v ten deň sme intenzívne začali rozmýšľať nad tým, čo na castingu zaspievame, aby z nás tie celebrity padli na zadok. Úprimne? Okamžite som mala veľké oči a myslela som si, že prišiel môj čas. Že presne takto predsa „vznikajú“ slávne speváčky. A že to, že ma vybrali, je predsa jasné znamenie. Dara, teš sa!
Príchod na miesto
Piesne vybrané a nacvičené, my pripravení. Nemohla som sa dočkať dňa, keď sa konečne vyberieme do Bratislavy, aby sme tam mohli zažiariť. A konečne to tu bolo! Prvé kolo súťaže sa malo odohrávať v hoteli Chopin. Až z odstupom času mi došlo, že už toto malo byť jasné znamenie toho, že veci asi nebudú také, ako som si ich vo farbách predstavovala. Do tohto hotela sme ale šli prvýkrát a nepoznali sme jeho možnosti, miestnosti ani ich kapacitu. Navyše som bola tak zaslepená svojou predstavou, že som nič iné neriešila, iba som sa sústredila na svoj výkon. Rozhodli sme sa ubytovať priamo v tomto hoteli, aby sme sa ráno, v deň súťaže, vyhli komplikovanému cestovaniu a hľadaniu správneho miesta. Už keď sme vošli do foyeru, z každej strany na nás pozerali plagáty a obrovské pútače s s logom súťaže. Takmer som sa rozplakala od šťastia a vzrušenia. Ako už asi vyplynulo z kontextu, do Bratislavy sme prišli o deň skôr, pretože sme cestovali zo Sniny, takže prakticky cez celú republiku. Tento fakt si dobre zapamätajte. Je fajn uvedomiť si ho na konci tohto príbehu.
Deň D…alebo žeby nie?
Je to tu. Deň, na ktorý som už pár týždňov myslela viac, než na čokoľvek iné, a ktorého priebeh som si dovtedy už snáď tisíckrát predstavila. A pevne som verila, že moja predstava sa naplní. Keď som sa na hotelovej izbe ráno pripravovala, ani by mi nenapadlo, že z tej mojej vysnívanej predstavy sa nenaplní nič. Ale že vôbec nič.
Podľa inštrukcií sme došli na miesto, kde sme sa mali dostaviť vo vopred určený čas. Chodba v hoteli. CHODBA. A na tej chodbe niekoľko ďalších súťažiacich a asi jeden organizátor (inak, medzi súťažiacimi bola aj Simona Hégerová, ktorej sa po účasti v tejto súťaži podarilo vybudovať celkom slušnú kariéru, a v súčasnosti je najmä medzi teenagermi dosť obľúbená. Vtedy tam však iba ticho a vystresovane sedela – ako my všetci). Priznám sa, že vtedy zo mňa minimálne polovica nadšenia odpadla. Kde je tá veľká hala, v ktorej čakajú tí slávni porotcovia? Na odpoveď som si musela počkať. Na chodbe. Ale stále som ešte niekde v kútiku duše verila tomu, že moja predstava sa ešte vyplní.
Po nejakom čase som prišla na rad. Zavolali moje meno a ukazovali na dvere, do ktorých som mala vojsť. To boli tie dvere, o ktorých som si myslela, že sú pre mňa pomyselnou bránou do sveta slávnych speváčok. Že ma dnu čaká okrem Dary a Rytmusa aj veľký úspech.
Ale úspech ma tam nečakal. A dokonca ani Dara a Rytmus či akákoľvek iná celebrita. Vošla som do priestoru veľkého asi ako vypočúvacia miestnosť. Na jednej strane sedelo za lavicou pár mužov, ktorých som nikdy v živote nevidela. Ale Michal David ani Josef Vojtek medzi nimi rozhodne neboli. A nie, dokonca ani nesedeli chrbtom. Medzi nimi stála kamera, ktorá snímala malý priestor pred „porotou“. Priestor, kam som sa mala postaviť a spievať. Asi tak meter a pol od zvedavých očí chlapov, z ktorých jeden mal pred sebou poznámkový blok a papier. Ešte tam niekde bol prehrávač na CD. A to bolo všetko.
Postavila som sa, predstavila, podala som jednému z nich moje CD s nahrávkou podkladu, a začala som spievať. Vybrala som si pieseň od Demi Lovato – Skyscraper. Nechali ma ju celú dospievať (narozdiel od môjho ocka, o ktorom vám napíšem nižšie). Keď pieseň skončila, uznanlivo pokývali hlavami, a že „pekné“. A potom sa ten, ktorý mal pred sebou blok a papier, opýtal: „Dobre, Stanka, a stalo sa ti v živote niečo zlé?“
Prosím?
Opýtala som sa: „Ako to myslíte?“ A pán na to: „No či si prežila nejakú traumu, alebo niečo, čo ťa poznačilo…Napríklad či ti niekto blízky zomrel alebo tak.“
V miernom šoku som sa zamyslela a potom som povedala, že nie, nič také sa mi nestalo. A oni? Sklamaní pokrútili hlavami. SKLAMANÍ! Z toho, že sa „mi nič zlé v živote nestalo“, ako to nazvali. Na to jeden z nich povedal: „Nevadí. No, vieš, spievaš fakt krásne, určite s tým neprestaň, bude z teba skvelá speváčka. Ale nám sa tu jednoducho nehodíš.“
Nám sa tu jednoducho nehodíš. V tom momente to bola veta, ktorej som ani trochu nerozumela. Ich odpoveď si predsa nehorázne protirečila – povedali, že spievam krásne, tak prečo nehodím do speváckej súťaže? Samozrejme, že som to pochopila až po nejakom čase.
Vtedy som však bola sklamaná. Mierne povedané. Myslela som si, že keď som neuspela tam, neuspejem už nikde. Moje očakávania sa rozplynuli a mňa čakala smutná cesta domov. A môj ocko? To je tiež celkom vtipný príbeh. Za svoju „súťažnú“ pieseň si ocko vybral niečo špeciálne. Konkrétne taliansku skladbu, ku ktorej nám text napísal Daniel Hevier, a to len na základe našej (teda ockovej) prosby, exkluzívne pre nás, nejaký čas pred tým. Keď ocko začal spievať, zastavili ho po prvých asi desiatich sekundách. Konkrétne po jedenástom slove. Pýtate sa, ako to tak presne viem? Lebo viem, ktoré slovo bolo pre nich kameňom úrazu. „Keď žiť je riadna príťaž, máš v duši závažie, kde Boh…“ STOP. Ďakujeme, nepostupujete. To bolo všetko, čo mu povedali. Snáď ani nič nemusím ďalej vysvetľovať. Asi len toľko, že ten, kto môjho ocka pozná, vie, aký je to skvelý spevák. A že na túto súťaž je jednoducho až príliš dobrý 🙂
Nuž ale na niektoré veci človek musí prísť sám až po nejakých skúsenostiach. A hoci sú aj negatívne. Práve tie vám niekedy totiž pomôžu uvedomiť si, ako niektoré veci vo svete fungujú, a že aj tá údajne najspravodlivejšia súťaž môže mať od spravodlivosti na míle ďaleko. A opäť sa mi potvrdilo, že veci vždy nakoniec dopadnú tak, ako majú. Ja dnes s vďačnosťou môžem spievať na oveľa krajších doskách, než sú tie, na ktorých sa odohrávajú takéto súťaže 🙂
Takže kvôli tomu, že mám obe ruky a nohy, strechu nad hlavou a zdravých rodičov zo mňa podľa komerčných kritérií nikdy nebude speváčka. To som ja ale chúďatko 🙂
