Book Time IV: Maupassant, rozprávková hra a nevydarený Irving
V prvý septembrový deň tu mám pre vás v poradí štvrtý Book Time na mojom blogu. Čaká vás tip na ďalšiu skvelú zbierku poviedok a oddychovú divadelnú hru. No prvýkrát tu uvidíte aj knihu, ktorá sa mi nepáčila a ktorú sa podľa mňa neoplatí čítať!
Guy de Maupassant: Diabol
„Mala chuť, bláznivú chuť chytiť tú starú rachotinu za krk, tú tvrdohlavú starenu trošku stisnúť a zastaviť ten rýchly krátky dych, ktorý kradol jej čas a peniaze.“
Začnem však pozitívne a to hneď knihou, ktorá je mojím favoritom v dnešnom Book Time. Je to kniha poviedok od Maupassanta. Jednu poviedkovú zbierku od tohto autora som už čítala a bola som ňou fascinovaná, preto som predpokladala, že aj táto sa mi bude páčiť. A nemýlila som sa. Maupassant vo svojich poviedkach kritizuje zlé ľudské vlastnosti, najčastejšie chamtivosť a egoizmus. Hlavnou témou je tiež často vášeň, nenávisť či posadnutosť. Nebojí sa pritom pracovať s „odvážnejšími“ témami, akými sú vraždy detí, znásilňovanie či iné zvrátenosti. Nie však úplne otvorene a popisne, ako je to napríklad zvykom u súčasných autorov – podobné nepríjemné obrazy dokáže do slov zaobaliť tak, že čitateľ neostáva znechutený, ale pohnutý významom príbehu. Každá poviedka je iná čo sa týka charakteru postáv či prostredia, no striedajú sa aj v štýloch a typoch rozprávača. Je ťažké vybrať poviedku, ktorá ma zaujala najviac, ale pozornosť si určite zaslúži napríklad tá, podľa ktorej je pomenovaná celá zbierka – poviedka Diabol poukazuje na honbu za majetkom aj v tak nevhodnej chvíli, akou je umieranie blízkej osoby. Veľmi vrelo odporúčam – tieto poviedky vás dostanú minimálne svojou atmosférou.
Kúpite TU
John Irving: Štvrtá ruka
„Predstavte si mladého muža, ktorý dávno predtým, než dosiahol stredný vek, kráča v ústrety svojim tridsiatim sekundám slávy – a stráte ruky.“
Tak práve táto kniha je kameňom úrazu dnešného Book Time-u. Román tohto známeho amerického spisovateľa rozpráva príbeh o reportérovi, ktorý prišiel o ruku. Neznáma žena ponúkne na transplantáciu ruku svojho manžela, ktorý je však živý a zdravý. Keď som si tento náčrt príbehu prečítala na obale, myslela som si, že by to mohla byť vtipná kniha s netradičným dejom. No od prvých stránok tohto románu som bola zmätená. Rozvláčny úvod by ešte až tak neprekážal, no to, čo ma vyvádzalo z miery najviac, bol fakt, že som až po posledný odsek neprišla na to, aký žáner vlastne čítam. Občas sa vyskytol nejaký (väčšinou veľmi primitívny) vtip, sem-tam krátka erotická scéna, a ku koncu sa hromadili aj úseky, ktoré mali byť zrejme dojemné, čo sa však vďaka predošlým kapitolám minulo účinku. Ani charaktery neboli jednoznačné a správanie postáv pôsobilo veľmi mätúco. Pozitívne bolo pre mňa len to, že sa v knihe občas (ale veľmi málo) vyskytli krátke popisy skutočných udalostí z americkej histórie. Podľa mňa je to teda kniha, ktorú sa neoplatí čítať, no ak ju poznáte a máte na ňu iný názor, rada si ho prečítam z vášho komentára pod príspevkom 🙂
Carlo Gozzi: Kráľ jeleňom
„Zločinca stihne zaslúžený trest, keď najmenej ho čaká. … Pretože ľudí predovšetkým odlišuje hodnota.“
Carlo Gozzi je autorom, ktorého zopár divadelných hier sa stalo predlohou pre veľké opery – napr. Láska k trom pomarančom či slávna Turandot. Ako spomenuté diela, tak aj hra Kráľ jeleňom nesie prvky rozprávky a obsahuje scény plné kúziel či nadprirodzených úkonov. Príbeh je obohatený o vtipné hlášky a je podaný s ľahkosťou, pričom však poukazuje na zlé ľudské vlastnosti, najmä na chamtivosť a túžbu po moci. Rozpráva o kráľovi, ktorý sa vo svojej naivite nechal oklamať ľstivým služobníkom a kvôli zle použitému kúzlu takmer prišiel o kráľovstvo i manželku. Kráľ jeleňom je hra, ktorá sa dobre číta, pobaví a vyústi do šťastného a veselého konca.
