Slobodu!
Keď som ráno 24. februára otvorila oči, myslela som si, že ma čaká deň ako každý iný. V mojom prípade rozumej veselý, spokojný, s režimom, na aký som zvyknutá. Zobudíme sa naraz, vstaneme z postele, vpustíme do bytu trochu čerstvého vzduchu, zalejem nám čierny čaj a pustíme sa do práce. Ako vo väčšine našich dní. Lenže po druhom bode už veci nešli tak, ako zvyčajne.
Po unavenom pozdrave na dobré ráno Luky vstal z postele. Bola som akási unavená, tak som sa ešte lenivo prehodila na opačný bok. V ušiach som stále mala štuple. Viete, keď bývate v centre Prahy a máte okno do ulice, v noci sa bez nich nezaobídete. Vďaka dvojitým oknám síce nemáme v byte toľko hluku, koľko by možno človek očakával, no v noci predsa len chcete mať úplné ticho. A to by vám hneď po sladkom upadnutí do ríše snov prekazili smetiari, ktorí chodia zbierať odpadkové koše v centre hlavného mesta Česka práve v noci, niekedy medzi polnocou a druhou hodinou. A na nežnej manipulácii s košmi si rozhodne nedávajú záležať.
Ešte by som si so štupľami v ušiach pár minút poležala v posteli, kým by som z nej vstala. No zaspatými očami som periférne videla, ako Luky aj po niekoľkých desiatkach sekúnd od toho, ako vstal z postele, stojí pred zavretými dverami. Chvíľu mi trvalo, kým som sa rozhľadela a ranná hmla po úpenlivom žmurkaní opustila moje oči. No po chvíli som už jasne videla, že má Luky nejaký problém. Teda, máme problém obaja.
Náš byt je historický skvost. Vysoké stropy, nádherné okná, drevené parkety… A dvojité dvere – do tých som sa zamilovala hneď na prvý pohľad, a doteraz sú niečím, nad čím sa v našom byte aj po roku a pol dokážem rozplývať. Nie je však všetko zlato, čo sa blyští, že? A hoci sa kľučky na našich dverách blyštia zlatou farbou, rozhodne nie sú bez chyby. Pravdou totiž je, že nám na väčšine našich krásnych priechodov z izby do izby veľmi dobre nedržia. Majú uvoľnené šrúby, drevo okolo nich je už mierne poopadávané, a preto už nejednému nášmu návštevníkovi ostali v ruke. My sme si už našli systém, ako zatvárať dvere tak, aby ostali v jednom celku, a pouvoľňované kľučky sme brali ako zanedbateľnú chybičku krásy. Až do tohto rána, keď nás táto chybička krásy uväznila v spálni.
Čo sa teda stalo? Luky bol v noci na wecku, a v polospánku a s cieľom vrátiť sa čím skôr späť do teplej postele pri zatváraní dverí nechtiac zatlačil kľučku smerom od seba, čím sa vybrala z tej malej kovovej tyčky, ktorá má na starosti mechaniku otvárania (prepáčte tento amatérsky popis, no nie som špecialistka v tejto oblasti). Výsledkom bolo, že keď sme ráno tou kľučkou hýbali, nič sa nedialo. Jednoducho bola ako odpojená.
Čo teraz?
Ako som spomínala, naše dvere (aj) do spálne sú dvojité. Chytili sme teda vnútorný kraj dverí a snažili sa otvoriť ich silou. Dúfali sme, že by sa jazýček mohol pri tejto manipulácii otvoriť (občas to takto fungovalo, keď dvere neboli úplne dovreté a nechceli sme sa chytať vypadávajúcich kľučiek). Nič. Dvere boli zatvorené úplne nadoraz.
Pár minút sme striedavo kmásali kľučkou a dverami, s vierou, že jedno z toho predsa len musí povoliť, no nie? No…nie. Nepovolilo. A my sme vedeli, že musíme hľadať iné alternatívy. Tak sme si teda povedali, že skúsime rozobrať kľučku. Na tejto strane týchto dverí však bola, paradoxne, dobre prišrubovaná, a povedzme si to takto – kto má v spálni šrubovák? Predpokladám, že nikto, pretože asi málokto ráta s tým, že by sa jedno ráno nemusel dostať z tejto izby von. Lukymu napadlo, že šrúby môže skúsiť vyšrubovať pilníkom. Ten som však ako naschvál práve večer predtým nechala v obývačke, pretože som si upravovala nechty. Ponúkla som mu však sponku, ktorých som tam mala dosť. Luky to skúsil, no márne. Šrúby sa ani nepohli. Nuž, nič sa nedá robiť – povedali sme si – musíme tie dvere vypáčiť. Ale čím? A ako? Luky sňal jednu z jeho košieľ z dreveného vešiaka. Už som na ňom videla, že je nervózny, pretože práve dnes mal od rána veľa práce a tlačil ho čas. Koniec vešiaka strčil do štrbiny v strede dverí. A začal ťahať. Nič. Z našich krásnych dverí tak akurát poopadávalo menšie množstvo omietky (dúfam, že sa k tomuto článku nedostane naša pani domáca). A tu už sme vedeli, že sme viete kde. (v spálni.)
Našťastie sme pri sebe tentokrát mali telefóny. Ako jedinú možnosť sme totiž videli už len to, že zavoláme hasičov. Ako sa k nám však dostanú? Vyraziť dvere do spálne bola jedna vec, no my sme si uvedomili, že vo vstupných dverách do bytu máme nielen zasunutý kľúč, ale aj ťažkú kovovú zarážku. Hasiči by teda museli vyraziť hneď dvoje dvere. A keďže jedny z nich by boli vstupné, museli by sme ich dať opraviť ešte v ten deň, aby sme cez noc nemali doma nedobrovoľný DOD (respektíve NOD – Noc otvorených dverí).
Nie, toto by nebolo dobré riešenie. Hasiči nás však možno môžu nabrať na plošinku cez okno. Potom by nás mohli presunúť na tejto plošinke pred okno v obývačke, vyrazili by sme ho, vošli dnu a otvorili dvere od spálne z obývačky. Toto však tiež nebolo úplne ideálne riešenie, vzhľadom na to rozbité okno. A na to, že je február. A na to, že by sme sa za takýto zásah asi nedoplatili.
Povedali sme si teda, že predtým, než skutočne zavoláme hasičov, skúsime na to ísť predsa len ešte raz cez kľučku. Zúfalstvo však narastalo – ono vám to znie možno banálne, možno až vtipne, ale faktom je, že sme skutočne boli v situácii, z ktorej nešlo von. Doslova. A v tomto zúfalstve Luky opäť začal horlivo kmásať kľučkou…ktorá mu ostala v ruke. Vypadli šrúby a nám sa odkryl pohľad na kovovú tyčku v diere po kľučke. Tu už sa mi začali potiť dlane – naše vyslobodenie bolo nadosah, no zároveň stačil jeden chybný krok a boli by sme ešte ďalej od otvorenia dverí. A bližšie k hasičom.
Pinzeta! napadlo mi. Podala som Lukymu pinzetu so slovami, aby tou tyčou skúsil pootočiť – tak, ako by to urobila kľučka pri otváraní. Ono sa to však ľahko hovorí, ale oveľa ťažšie robí. Keď som počula, ako po tejto manipulácii s rachotom spadla kľučka na druhej strane dverí na parkety v obývačke, už som začala premýšľať nad tým, ako so zapálenou šľachou na nohe budem preliezať okno.
Lukymu však potom napadlo, že lepšie bude, keď tou tyčou nebude točiť, ale keď ju skúsi pinzetou povytiahnuť smerom k nám. Opatrne sa o to teda pokúsil…a podarilo sa! Tyčku sme mali na svojej strane. Vzali sme teda vypadnutú kľučku a nervózni sme ju veľmi, veľmi opatrne nasadili na svoje miesto. Keď kľučka zapadla na svoje miesto a my sme ňou skúsili pohnúť, ani sme nedýchali. A keď sa dvere zrazu otvorili, mala som pocit, že mi padol kameň zo srdca. Taká banálna situácia a spôsobila nám také starosti! S odstupom času sa mi to zdá až smiešne, no počas tých štyridsiatich minút (!) , čo sme bojovali s dverami, nám ani jednému do smiechu nebolo.
No už sme boli konečne von zo spálne, a ja som sa tešila, že deň môže opäť pokračovať tak, ako tie predošlé. Až kým som neodblokovala mobil a nevyskočila na mňa tá správa. Rusko zaútočilo na Ukrajinu, začala vojna. Vtedy som si uvedomila, že nielen že tento deň nebude taký ako tie predošlé, ale že už nič nebude také, ako predtým…