Literatúra: Samuel Beckett – Čakanie na Godota
Prvý článok do tejto kategórie som sa rozhodla venovať umeniu, ktoré je môjmu srdcu veľmi blízke. Je to literatúra. Rada knihy nie len čítam, ale aj skúmam. Okolnosti, súvislosti, život autora, filozofiu skrytú za dielom. A to ako pri básňách, tak pri próze a tiež divadelných hrách. Ak je aj vám takýto prístup k literatúre po chuti, budem sa tešiť vášmu záujmu.
Samuel Beckett – Čakanie na Godota
Francúzska hra Čakanie na Godota s podtitulom Tragikomédia v dvoch dejstvách je absurdnou drámou, ktorá zobrazuje nezmyselné čakanie dvoch postáv na človeka, ktorý nikdy nepríde. Ak sa však pozrieme na charaktery postáv detailnejšie, zistíme, že Samuel Beckett mal v úmysle čosi viac, než len pobaviť čitateľa.
Vladimír a Estragon
Sám autor sa vyjadril, že o svojich postavách nevie nič viac, než to, čo je napísané v texte. Mohli by sme ich rozdeliť do dvoch dvojíc. O Vladimírovi a Estragonovi nikde nie je napísané, že boli trampovia, aj keď na doskách divadiel zvyčajne boli takto vyobrazovaní. Dôvodom môže byť podobnosť s Laurelom a Hardym, ktorí občas hrali tulákov vo svojich filmoch. Podobnosť s touto komickou dvojicou nachádzame pri význame klobúkov. Hra s posúvaním klobúkov a Luckyho neschopnosť myslieť bez klobúka na hlave je priamym spojením s Laurelom a Hardym. Daná pokrývka hlavy Vladimíra a Estragona nezaraďuje do žiadnej vyššej spoločnosti, keďže v dobe, keď Beckett vyrastal, boli štandardom pre osoby mužského pohlavia. Prinajmenšom o Estragonovi vieme, že jeho šaty sú ošumelé, keď sa s poukázaním na ne pýta, či nie je zjavné, že bol spisovateľom. Vladimír a Estragon sú v mnohých veciach protikladmi. Zatiaľ čo Vladimír počas celej hry stojí, Estragon si veľakrát sadá, čo o nich naznačuje, že Vladimír je aktívnejší a Estragon viac upadá do pasivity. Vladimír často spomína na mnohé udalosti, no Estragon má veľmi zlú pamäť. Jeho zábudlivosť bola dokonca terčom úvah, či náhodou netrpí Alzheimerovou chorobou. Vladimír je fyzicky odolnejší ako Estragon a viac trpí mentálne. Vladimír je tiež ten, ktorý do istej miery dbá o záležitosti etikety a je schopný byť aj pohoršený, zatiaľ čo Estragon bez hanby prosí o kuracie kosti a peniaze. Práve tieto protiklady sú však základom ich vzťahu, ktorý, ako sa v diele zmienili, trvá už 50 rokov.
Pozzo a Lucky
Druhou dvojicou, ktorá v diele Čakanie na Godota zamieša karty, je Pozzo a Lucky. Vieme o nich tiež veľmi málo. Majú namierené na trh, kde sa Pozzo chystá predať Luckyho. Lucky, ktorý v dvojici pôsobí ako otrok Pozza, je v skutočnosti ten, ktorý má vo vzťahu navrch – tancuje, nosí veci, no čo je najdôležitejšie – myslí, a to preto, lebo jeho ,,pán“ to nedokáže. Pravým otrokom v tejto dvojici je Pozzo, ktorý aj keď začne svoj monológ, keď sa zasekne, nevie pokračovať, čo svedčí o tom, že je len naučený naspamäť. Táto dvojica spolu strávila už 60 rokov. Lucky bol vždy intelektuálne nadradený, ale s vekom sa stal predmetom opovrhnutia – jeho myslenie je karikatúrou intelektuálneho myslenia a na jeho tanec sa okolostojaci pozerajú s ľútosťou. No aj napriek Pozzovmu strašnému správaniu je mu Lucky verný, dokonca aj potom, čo Pozzo oslepne a Lucky by mohol ujsť. Je teda zjavné, že to, čo ich spája, nie je len lano, ale aj čosi podobné, čo spája Vladimíra a Estragona.
Godot
Najdiskutabilnejšou identitou však ostáva postava Godota. Hovorí sa, že Beckett povedal, že meno je odvodené od francúzskeho slangového pomenovania pre topánku – godillot, godasse – čo by dávalo zmysel, keďže nohy a topánky sú v diele viackrát opakovanou témou. Akési spojenie môžeme vidieť aj v prepojení s chlapcami, ktorí boli vyslaní od Godota ako poslovia. Jeden z nich bol uchránený od bitky Godotom a Beckett na inom mieste spomína, že jedna Estragonova noha bola ,,zachránená od topánky“. Iní však hovoria, že Beckett raz na Tour de France narazil na skupinu divákov, ktorí čakali na súťažiaceho s menom Godot. Veľmi častou interpretáciou tejto postavy bola spätosť s Bohom (angl. God). Beckett však tieto názory odmietal. Ohradzoval sa tým, že hru napísal vo francúzštine, v ktorej sa Boh povie Dieu, čo po hláskovej stránke nemá nič spoločné s menom Godot.
Interpretácie
Nakoľko je dej tohto dramatického diela jednoduchý, v priebehu desaťročí sa vyvinulo veľmi veľa možných interpretácií. Vzniká tu však nebezpečenstvo, že sa toho vymyslí viac, než to dielo naozaj obsahuje.
Na Estragona a Vladimíra bola aplikovaná teória Sigmunda Freuda o popise psychiky z jeho diela Ego a Id. Definuje hlavné postavy podľa toho, čo im chýba. Opiera sa pritom o deminutívne oslovenia Gogo a Didi. Racionálny Gogo stelesňuje neúplné ego, ktorému chýba princíp radosti – (e)Go-(e)go. Didi je viac inštinktívny a iracionálny a je chápaný ako spätné id, alebo ako rozvrátenie racionálneho princípu – id-iD (Didi naopak). Podľa tejto teórie, Godot plní funkciu superega či morálnych noriem. Pozzo a Lucky sú len odrazom Vladimíra a Estragona. V celkovom ponímaní je z tohto pohľadu dielo metaforou pre márnosť ľudskej existencie, pričom spása je očakávaná od externého subjektu.
Zaujímavou je tiež interpretácia podľa myšlienok Carla Gustava Junga. Hovorí o štyroch aspektoch duše v dvoch pároch: Lucky predstavuje tieň a slúži svojmu opaku – egocentrickému Pozzovi, prototypu prosperujúcej priemernosti, čo symbolizuje útlak podvedomého tieňa despotickým egom. Luckyho monológ sa javí ako prejav prúdu potláčaného podvedomia, keď mu je dovolené ,,myslieť“ pre svojho pána. Estragonovo meno má viacero konotácií. Okrem toho, že podobný názov má aromatická bylina (tarragon), jeho meno je miernou obmenou písmen pomenovania ženského hormónu (estrogén). To núti k tomu, aby bol Estragon identifikovaný ako anima – ženský obraz Vladimírovej duše. Vysvetľujeto Estragonov sklon k poézii, citlivosť, sny a jeho iracionálne nálady. Vladimír sa javí ako mužský princíp, alebo racionálna osobnosť. Toto rozdelenie podporuje úvahy o tom, či ide v prípade Vladimíra a Estragona o homosexuálny vzťah, alebo len paródiu na manželstvo. Objatia a dôverné rozhovory by však mohli byť len vyjadrením blízkeho priateľstva medzi veľmi odlišnými povahami.
Veľká časť hry je ponorená v biblických narážkach, čo dáva priestor kresťanskej interpretácii. Strom, pri ktorom sa odohráva celý deň, sa dá chápať ako kríž a Vladimír s Estragonom ako dvaja zločinci, ktorí boli ukrižovaní vedľa Ježiša. Vladimír je v tomto ponímaní ten, ktorý sa na kríži obrátil, čo dosvedčuje aj jeho zvolanie: ,,Bože, zmiluj sa!“. Kresťanskú interpretáciu podporuje aj odpoveď Vladimíra na otázku Estragona, čo vlastne od Godota očakávajú. Došli k záveru, že ide o akúsi modlitbu, prosbu. Ako už bolo spomenuté, Beckett sa však k stotožneniu Godota s Bohom neprikláňal. Sám však s kresťanmi sympatizoval a priznal sa, že pri písaní svojich diel sa nachádza v akomsi tranze. Je teda stotožnenie Godota s Bohom naozaj vylúčené?
Je otázne, či vôbec nejaká z týchto interpretácií vystihuje autorov úmysel. To, že Samuel Beckett vytvoril dielo, ktoré vyvoláva mnohé otázky, len potvrdzuje jeho kvalitu. Ako povedal kritik Vivian Mercier: ,,Čakanie na Godota je hra, v ktorej sa nič nestane, a aj tak to zanecháva divákov prilepených k stoličkám. A navyše, keďže druhé dejstvo je len miernou obmenou prvého, Beckett napísal dielo, v ktorom sa nič stane dvakrát.“