Krása nie je objektívna

Pred pár dňami som na svoju Facebookovú stránku pridala video zo zákulisia fotenia novej kolekcie oblečenia značky Nosím Umenie. Pre vás, ktorí ma sledujete aj na Instagrame, táto moja „voľnočasová aktivita“ nie je žiadnou novinkou. No keďže na Facebooku sa niečo z tejto oblasti môjho života objavilo prvýkrát, spustilo to vlnu otázok, o čo vlastne ide. Reagovala som na otázky nielen cez internet, ale aj naživo. Preto som si povedala, že by si táto téma asi zaslúžila menšie osvetlenie 🙂 Ale vráťme sa najskôr trochu hlbšie do minulosti, kedy boli veci ešte úplne inak.

Už v skorej puberte som na sebe vnímala viacero vecí, ktoré mi prekážali. Krivé zuby, odstávajúce ucho, prepadnutý hrudník a najmä veľmi problematická pleť. To boli dôvody, ktoré stačili k tomu, aby som sa cítila menejcenná. A ako to už býva, rovesníci mi to nezľahčovali. Mnohí ma poza môj chrbát, no tí „odvážnejší“ aj do očí, titulovali rôznymi prezývkami. Kvôli uchu som bola Dumbo, kvôli zubom upírka, a kvôli zlej pleti mnohé iné veci, ktoré tu radšej ani nebudem menovať.

Stávalo sa však, žiaľ, aj to, že ani dospelí nevolili veľmi citlivý prístup. Spomínam si napríklad, ako sa ma kožná lekárka, ktorá liečila moju pleť, jedného dňa opýtala: „A tebe nevadí, že ti odstáva ucho? Nesmejú sa ti deti? Mala by si si to ucho dať opraviť.“ Verím tomu, že to pani doktorka nemyslela zle, ale aj spätne si nie som úplne istá, či bolo vhodné adresovať takéto slová asi 13-ročnému dieťaťu. Teraz sa nad touto spomienkou len smejem, ale veľmi živo si pamätám, že vtedy som zadržiavala slzy. A potom tu bolo mnoho cudzích ľudí, ktorí do rozhovoru o škole či o počasí mali potrebu z ničoho nič vmiešať otázku: „Robíš niečo so svojou tvárou?“ A po nej nasledovalo niekoľko rád a trikov, ktoré „určite skús, uvidíš že sa ti to napraví, aj našej Zuzke to pomohlo„. Opäť – viem, že nikto z nich to nemyslel zle. Ale v citlivom veku sa k citlivým témam nesmie pristupovať nijak inak, ako – citlivo.

Podstúpila som mnoho nepríjemných a bolestivých procedúr pre lepšiu pleť či krajšie zuby, no stokrát nepríjemnejšie a bolestivejšie boli všetky tieto narážky a prezývky. Vďaka tomu, že som mala pri sebe milujúcich rodičov, ktorí mi zakaždým dali najavo, že pre nich som najkrajšia na svete, ma podobné situácie nikdy nedoviedli k žiadnym depresiám, ani ma nijak trvalo nepoznačili. No zapríčinili to, že moje sebavedomie bolo dlhé roky na bode mrazu. A to bol tiež dôvod toho, že som sa na základe nejakej pózy snažila budovať vzťahy, pričom sa mi to nedarilo, pretože som neverila sama sebe.

Ľahostajnosť voči negatívnym poznámkam z okolia sa tak nejak prirodzene vytrácala s tým, že som dospievala, a postupne si uvedomovala, že dôležitejšie sú úplne iné veci. No ja si aj tak spomínam na jednu konkrétnu situáciu, ktorá možno nebola až taká prevratná, no z nejakého dôvodu mi utkvela v pamäti a niekde vo mne rezonovala. Išlo o jednu návštevu kozmetičky. Kvôli pleti som kozmetické salóny navštevovala veľmi často, preto si už presne nespomínam, na akej procedúre som práve bola. Pamätám si však, ako pani kozmetička z ničoho nič pokojným hlasom povedala: „Stanka, ty by si mohla byť modelka.“ V prvej sekunde ma to veľmi pobavilo a spontánne som reagovala: „JA??? Veď na to nemám ani len výšku.“ A kozmetička pokračovala: „Myslím skôr fotomodeling. Tam nepotrebuješ mať žiadnu konkrétnu výšku.“ To ma udivilo ešte viac. Argumentovala som: „Ale veď mám škaredú pleť…“ Na čo pani kozmetička povedala: „Akné sa dá prekryť make-upom a v programe vyretušovať. Ale ty máš veľmi pekný tvar pier, pekné obočie a súmerné črty tváre. To nemá každý.“ Spomínam si na zmes pocitov po tomto stretnutí – pobavenie vystriedalo potešenie zmiešané z údivom, a do toho otázka: „Naozaj sa dá na moju tvár pozerať aj takto?

Po tom, čo odznela puberta a ja som si našla tie správne kozmetické produkty, sa moja pleť postupne dala doporiadku, a vďaka strojčeku sa mi ako-tak narovnali zuby. Ucho som si spraviť nedala a proste som si naň zvykla 😀 Jednoducho sa mi postupne začalo sebavedomie upevňovať. Veľmi dôležitú rolu v tom zohral aj Luky – môj manžel, vďaka ktorému sa cítim ako kráľovná, pretože mi denno-denne láskavo, slovami i bez slov, pripomína moju hodnotu.

Dávka zdravého sebavedomia ma posmelila tiež k tomu, aby som si vytvorila svoj blog. No a potom sme sa našli s Dominikou z Nosím Umenie 🙂 A tu prichádzam s odpoveďou na toľké otázky z týchto dní typu: „A to ty čo fotíš za fotky??“ 😀 S Dominikou sme sa najskôr dohodli na spolupráci, z ktorej, ak si spomínate, vznikol tento článok. Neskôr sa ma však Dominika opýtala, či by som nechcela zapózovať v niekoľkých ich modeloch. Povedala som si – prečo nie, bude to pre mňa nová a zaujímavá skúsenosť. Začiatky boli vtipné, keďže mi pózovanie bolo neprirodzené, nevedela som, kde mám dať ruky, kde sa mám pozerať a podobne 😀 S Dominikou sme sa však veľmi rýchlo skamarátili, a ja už pózujem v každej ich novej kolekcii, o čom sa môžete presvedčiť aj v ich eshope plnom krásnych (a pohodlných) vecí 🙂 (a tiež na všetkých fotkách v tomto článku – fotila ich Dominika a mám na nich oblečené kúsky z ich dielne 🙂 )

Z nášho prvého fotenia s Nosím Umenie 🙂

A tak teraz pozerám na fotky z nášho posledného fotenia, a spomínam na tie časy, kedy by mi ani vo sne nenapadlo, že sa raz budem vo voľnom čase venovať fotomodelingu. Človek potrebuje okolo seba ľudí, ktorí mu budú adresovať slová, aké som ja počúvala od rodičov, od Lukyho, alebo aj od pani kozmetičky. Ale tieto slová nadobudnú platnosť až vtedy, ak im uveríme my sami. Ak sa na seba pozrieme očami, ktoré budú schopné zbadať tú jedinečnosť, ktorá je príznačná pre každého jedného z nás, a ktorá nás robí krásnymi. Kto má právo hodnotiť, čo je to krása? Krása nie je objektívna. A to je dobre!

One Comment

Add a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *