Bol raz jeden let

Posted On 19. septembra 2020

To, že pendlovanie medzi Prahou a Košicami nebude jednoduché, nám bolo úplne jasné už od začiatku. No prečo si veci neskomplikovať ešte viac, ak sa to dá? Teda, aby bolo jasné a aby som sa zároveň trošilinku ospravedlnila – veci v tomto príbehu nekomplikujem len ja, ale aj momentálna koronasituácia. Ale poďme pekne na začiatok.

Kúpili sme si letenky z Prahy do Košíc na budúci pondelok. Tešili sme sa, že sa nám podarilo zabookovať dobrý termín za celkom dobrú cenu. A snáď prvýkrát v predstihu! No zákon schválnosti stále dobre funguje, preto sme už o pár dní po rezervácii leteniek dostali informáciu, že nedeľný koncert v Prahe sa ruší, a my by sme sa na Slovensko mali presunúť už v piatok. Nevadí – hovorím si – určite predsa existuje niečo ako storno, tak teda idem rýchlo na stránku leteckej spoločnosti. No len čo som zadala prvé písmená slova „storno“, už na mňa svietilo veľké upozornenie, že zrušenie leteniek nie je možné. Na malú chvíľu som sa nazlostila, no moje rozčarovanie trvalo len dovtedy, kým som si nevšimla veľké „ALE!“, za ktorým nasledovala informácia, že letenky je možné vymeniť. Hurá! pomyslela som si. Tak si jednoducho tie pondelkové vymeníme za piatkové, a prípadne doplatíme rozdiel medzi cenami. Vyhľadala som si spojenie – Hurá č. 2! – v lietadle je ešte celkom dosť voľných miest! Klikám ďalej a zrazu – Hurá č. 3! – cena piatkových leteniek je ešte nižšia, než je cena tých pondelkových! Výborne, hovorím si, idem to rýchlo prebookovať. No tu prišlo jedno veľké rozčarovanie č. 2, ktoré premohlo všetky doterajšie „Hurá“ – cena za výmenu leteniek bola vyššia než všetky štyri letenky dokopy. Zdá sa vám to absurdné? Mne veľmi, a preto som sa nasledujúce dve hodiny rozčuľovala a zadávala do vyhľadávača to isté dookola. Samozrejme, úplne zbytočne. To, že by sme niekomu letenky podarovali, bolo tiež nemožné, nakoľko zmena mena bola ešte drahšia. Nuž, takto sa robí biznis. Tak som sa teda – ťažko, ale predsa – preniesla cez fakt, že nám tie pondelkové letenky prepadnú, a zabookovala som nové letenky na piatok.

Tu sa však naše patálie nekončili. Naopak.

Vo štvrtok večer som si sadla k notebooku, že spravím online odbavenie, aby sme sa potom nezdržiavali na letisku. Och ako dobre, že sme sa do toho pustili! V momente, keď som sa chystala opísať údaje z môjho občianskeho preukazu, som totiž zistila, že sa táto kartička nenachádza v mojej peňaženke. Hlavne pokoj, hovorím si, často predsa takéto veci vytiahnem z peňaženky a nechám ich zastrčené v rôznych zákutiach niektorej z mojich kabeliek (chyba, ja viem). Tak som teda začala prehľadávať svoje tašky. Kabelky ubúdali, panika narastala, občianka nikde. A keď som ich už štvrtýkrát všetky prevrátila a vysypala ich obsah na parkety, bolo to jasné – môj občiansky preukaz ostal v Košiciach. V tom momente neviete, či máte viac stresovať z toho, že vás nepustia do lietadla, alebo z toho, že ste v zahraničí načierno. Tak som stresovala zo všetkého naraz. A poriadne. A vo vzduchu visela urgentná otázka: čo so zajtrajšou cestou?

Zopár možností tu samozrejme bolo, ale ani jedna nebola ideálna.
– Ako prvá nám napadla táto: kašleme na let a zarezervujeme si vlak. Áno – pri vlaku bola menšia pravdepodobnosť, že budú kontrolovať doklady, lenže tá pravdepodobnosť nebola nulová. Navyše – keď už viete, že ten doklad nemáte, nechcete ísť načierno (aspoň ja nie – nie je to to isté, ako keď som sa viezla do Prahy v sladkej nevedomosti). A druhá vec – ďalšie dve prepadnuté letenky? No ani náhodou!
– Druhá možnosť bola legálna, no trochu komplikovanejšia. Moji rodičia sa mi ponúkli, že zo Sniny pôjdu hneď ako sa bude dať do Košíc, vezmú z nášho košického bytu moju občianku a pošlú mi ju po šoférovi autobusu na linke Snina–Praha (keďže sa blížil víkend, možnosť pošty či kuriéra bola vylúčená), s tým, že si ju v pondelok o 4 ráno vyzdvihnem na zastávke a poletíme naším pôvodným pondelkovým letom. Komické by na tom bolo to, že by nám nakoniec prepadol let, ktorý sme si zabookovali ako druhý, a leteli by sme tým pôvodným. No to by nebolo až tak zlé – horšie bolo, že naši nemajú kľúče od nášho bytu. A jediná existujúca kópia je zapečatená vo františkánskom kláštore v Prešove. Nebola to teda neuskutočniteľná verzia, no hoci som bola za túto ochotu mojich rodičov veľmi vďačná, nechali sme si túto možnosť ako záložnú.

– Na internete som sa dočítala, že by som mala zavolať na veľvyslanectvo Slovenskej republiky v danej krajine a nahlásiť stratu alebo odcudzenie dokladu. A hoci nešlo ani o odcudzenie, ani o stratu (mala som silné tušenie, kde konkrétne by sa v Košiciach moja občianka mohla nachádzať), rozhodla som sa zachovať ako ctihodná občanka, a vytočila som číslo veľvyslanectva.

Aby som bola presná – vytočila som pohotovostné číslo na veľvyslanectvo, pretože bolo asi sedem hodín večer, a ich úradné hodiny skončili o 11 dopoludnia. Cítila som sa pomerne hlúpo, pretože si myslím, že na pohotovostné číslo veľvyslanectva volajú ľudia, ktorých okradli, zbili či inak ohrozili na živote, a nie trúby, ktoré si občiansky preukaz pohadzujú medzi kabelkami a nevedomky odišli do cudzej krajiny načierno. Čakala som teda, že ma nahlásia na polícii a budem musieť podstupovať nejaký nepríjemný proces overovania totožnosti, vysvetľovanie a vysolenie mastnej pokuty. V tú chvíľu však pre mňa bolo prvoradé to, aby sme sa na druhý deň dostali cez hranice. Možno by to nebolo až tak akútne, keby všade naokolo nevládla panika spôsobená epidémiou. Náš deň odletu bol totiž prvým dňom, kedy začali platiť prísne opatrenia spojené s prechádzaním hraníc z ČR na Slovensko, a zároveň posledným dňom, kedy Lukymu platil negatívny test na COVID-19. Inými slovami – bola to veľmi nepríjemná situácia. Pri vytáčaní čísla veľvyslanectva som sa triasla.

Na moje veľké prekvapenie ma však čakal príjemný telefonát, ktorý ma do veľkej miery upokojil. Zdvihol mi milý pán a ja som mu po pravde opísala celú situáciu. On mi povedal, že mimo úradných hodín, bohužiaľ, nemôže vydávať náhradné cestovné doklady, no odporúča mi od deviatej ráno v nasledujúci deň bombardovať ich linku a prosiť ich o urgentné vybavenie mojej žiadosti. Následne pán dodal: „A skúste napísať aj mail na adresu, ktorú vám nadiktujem – niekedy moja kolegyňa ostane v práci dlhšie, tak si ho možno prečíta. A ak nie, tak ho aspoň nájdu ráno a možno by to mohlo posúriť situáciu.“ Po ukončení telefonátu som bola spokojnejšia na základe dvoch zistení: po 1. – nevytvorila som žiaden nadnárodný problém a výsluch na polícii sa nekoná, po 2. – zrejme nie som jediná, komu sa to kedy stalo, a dá sa to riešiť. Zároveň tu však bol malý zádrheľ, a to fakt, že lietadlo malo odlet o 12:35, čo znamenalo, že o 10:35 musím byť na letisku. A ja som mala začať riešiť náhradné doklady o 9:00. Na opačnom konci mesta.

Nádej však nezomiera, nie? Vrhla som sa preto na notebook a napísala urgentný mail na adresu, ktorú mi poskytol pán z pohotovostnej linky. Do troch minút sa na mojom mobile objavil prichádzajúci hovor z českého čísla. „No dobrý večer, pani Kozubíková, mohli ste mi na konci mailu napísať vaše číslo, lebo som kvôli nemu musela volať kolegovi na pohotovosť!“ žoviálne sa mi prihovorila pani na konci linky. Bola to pani vicekonzulka, ktorá sa rozhodla hneď vziať môj prípad do rúk, hoci už bolo asi osem hodín po úradných hodinách. Povedala mi, že majú veľmi dlhé čakacie doby na vybavenie žiadostí, s ktorými sa k nim treba objednať. Ale že mám prísť na veľvyslanectvo o 8:30, teda pred ich oficiálnymi úradými hodinami, a že ma vybavia mimoriadne. Pani vicekonzulka mi poradila, aby som so sebou doniesla žiadosť, v ktorej sa mám okrem iného zmieniť aj o tom, že nechcem dať zablokovať svoj občiansky preukaz, lebo je pravdepodobne na Slovensku. O jeho blokácii však mala na druhý deň rozhodnúť pani konzulka.

Čo vám poviem – v tú chvíľu som nemohla byť šťastnejšia! Bola som pani vicekonzulke veľmi vďačná, že sa ma takto ujala. Na druhý deň som už o 8:15 stála pred veľvyslanectvom. Už tam o mne vedel aj pán vrátnik, ktorý ma poslal dnu k pani, s ktorou som predchádzajúci večer telefonovala. Ukázala som jej veci, ktoré mi odporúčila priniesť, a pani ma následne zaviedla ku konzulke. Pani konzulka bola ďalšia milá dáma. Vyhľadali ma v databáze a keď si dostatočne overili moju totožnosť, dali mi povypĺňať niekoľko papierov, zaplatila som malý správny poplatok, vyfotili ma, a o 10 minút som už vysmiata vychádzala z budovy veľvyslanectva s mojím náhradným cestovným dokladom v ruke. A bez blokácie občianskeho preukazu!

Naša cesta na Slovensko bola teda zachránená. Stihli sme v poriadku a včas dôjsť na letisko a tieto riadky vám už píšem z môjho karanténneho pohodlia nášho košického bytu. A čo som týmto článkom chcela vlastne povedať? Možno som vás chcela len pobaviť svojím príbehom. Možno som vám samú seba chcela dať ako taký malý odstrašujúci príklad toho, čo sa môže stať, keď si na svoje veci nedávate dostatočný pozor. Možno som vám chcela na tejto situácii ukázať, že nech už sa stane čokoľvek, s pravdou vždy zájdete najďalej. No viac než o mne je tento príbeh o dobrých ľuďoch na veľvyslanectve. Práve ich ochota tvorí pointu tohto príbehu. Ľudia, pre ktorých som úplne cudzia, venovali svoj čas mimo pracovnú dobu na to, aby mi pomohli. Lietali okolo mňa akoby som bola prezidentka Slovenskej republiky, dali mi pocítiť, že sú tu pre mňa a po celý ten čas sa na mňa milo usmievali. Toto sú pre mňa hrdinovia, ktorí sú na správnom mieste a svoju prácu vykonávajú najlepšie ako len môžu. Po tejto skúsenosti sa pre mňa stali obrovskou inšpiráciou, a verím, že po prečítaní tohto príbehu sa ňou stanú aj pre vás. Pretože často si ani neuvedomujeme, akú máme moc zlepšiť ľuďom ich život, deň, alebo aspoň pár minút. Stačí dobre vykonávať svoju prácu, všímať si potreby iných a pristupovať ku každému s láskou. „Štedrý človek zbohatne, a kto dáva piť druhému, sám dostane piť.“