Čo ma naučila karanténa

Posted On 26. mája 2020

Možno je to obrovské klišé a jedna z najpoužívanejších viet. Ale je to pravda. Všetko zlé je na niečo dobré. Mohla som sa o tom presvedčiť už miliónkrát, v rôznych situáciách. A počas karantény opäť. Verím, že nie som jediná, kto si toho počas týchto zvláštnych mesiacov veľa uvedomil. Toto sú veci, na ktoré som prišla ja.

Slovensko je krásne

To som samozrejme už dávno vedela. No v čase, keď bolo dlhú dobu jedinou krajinou, v ktorej sme sa smeli pohybovať, som si to uvedomila o to viac. Keď je človek väčšinu času zavretý doma, pobyt vonku si vychutnáva ešte o čosi intenzívnejšie. A najmä – má čas ísť na miesta, kde už dlho nebol. Aj napriek tomu, že sme aj počas karantény pracovali (z domu), našli sme si viacero dní na objavovanie nových kútov východného Slovenska, ale aj na návštevu tých, ktoré už poznáme a máme veľmi radi.

Košice

Mesto, v ktorom bývame, už máme samozrejme preskúmané dostatočne. Košice ma vedia vždy nanovo očariť, a keďže bývame v ich centre, nádherné miesta máme každý deň rovno pred nosom. A keď som si myslela, že ma toto mesto už viac nemôže očariť, prišla karanténa, ulice sa vyľudnili, a ja som zistila, že môže. Keďže v centre nebýva až tak veľa ľudí, a v „klasickom režime“ sa ich tu toľko zdržiava skôr kvôli práci, reštauráciám či turizmu, v tomto hluchom období tu nebol takmer nikto. Ak niekto z Košíc chcel počas dňa ísť von, šiel do prírody. V centre sa teda pohybovali len tí, ktorí tam bývajú. Preto bolo úplne bežné, že ste vonku nestretli nikoho. Na Hlavnej triede, ktorá je za normálnych okolností vždy plná davov ľudí, to zívalo prázdnotou. Často tam nebolo ani živej duše. Iba holuby 😀 Preto sme si viackrát spravili prechádzku po tých krásnych historických uličkách, a ešte o niečo viac sme si mohli vychutnať architektúru a takého toho „ducha“ tohto mesta 🙂 Takéto prázdne Košice budem mať na pamäti ešte veľmi dlho.

Zádielska tiesňava

Jeden celý deň sme už – ako tradične – venovali výletu do Zádielskej tiesňavy. Nachádza sa len pár kilometrov od Košíc a je súčasťou Slovenského krasu. A je to podľa mňa jedno z najkrajších miest, ktoré máme na dosah! Do Zádielskej tiesňavy chodievame každý rok a máme tam už svoju tradičnú cestičku, ktorá tvorí jeden dlhší okruh, a vždy tam stretneme veľmi málo ľudí, pretože nie je až tak viditeľná a známa 😛 Ide o veľmi príjemnú turistiko-prechádzku (neviem to lepšie nazvať 😀 ) cez miesta, na ktorých je príroda veľmi rozmanitá. Najskôr si to pekne strmo vyšľapeme, potom nasleduje časť so skalnatou pôdou a kosodrevinou. Najkrajšou časťou je jednoznačne výhľad zhora. Na vrchole sme sa aj tentokrát zastavili, oddýchli a vychutnali sme si príjemné prostredie. Potom nasleduje cesta hustým lesom, za ním je nádherná lúka plná kvetov a zvukov prírody 🙂 A po zostupe – opäť lesom – prichádza posledná časť, ktorou je prechádzka údolím, a teda pomedzi skaly, na vrchu ktorých sme sa pred pár hodinami zastavili. Ak ste v Zádieli ešte neboli, odporúčam vám ho všetkými desiatimi! 🙂

Poloniny

Od Národného parku Poloniny som väčšinu môjho doterajšieho života bývala len niekoľko kilometrov, no mám pocit, že jeho krásu dokážem naplno oceniť až teraz, po rokoch. Som však veľmi rada, že túto úžasnú oblasť môžem navštevovať spolu s Lukym, a tak Poloniny vlastne objavujeme obaja. Aj počas karantény sme tam vyšli na výlet, spolu s mojimi rodičmi a bratom. Navštívili sme opäť miesta, ktoré už poznáme, no aj také, ktoré boli pre mňa úplne nové. V Poloninách je totiž stále čo objavovať 🙂 A pre mňa je to jednoznačne najkrajší kút Slovenska ❤︎

Chýba mi spev

A vôbec ma to neprekvapuje. Iba mi to potvrdzuje fakt, že som naozaj vďačná za to, že sa mu môžem venovať. Každý deň som si aspoň na malý moment spomenula na to, o aké predstavenia ma koronavírus pripravil, a ako sa teším na to, keď karanténa pominie a ja sa opäť budem môcť postaviť na dosky divadla a účinkovať na koncertoch. Ako som vám v marci spomínala na Instagrame a na Facebooku, v máji sa mala konať premiéra druhej opery, do ktorej som bola obsadená. Ani sme ju nezačali skúšať, a už bolo jasné, že túto sezónu ani nezačneme. No ja viem, že mi nič neujde, a preto, hoci ma to mrzí, nie som z toho až tak sklamaná. Verím, že už čoskoro sa dá všetko do poriadku, a my sa vrátime do kultúrnych inštitúcii a na rôzne podujatia s o to väčšou chuťou, láskou a radosťou 🙂

Sme pánmi svojho času

Teda, do istej miery a asi kto ako. Ale o všetkých z nás platí minimálne to, že sme pánmi svojho voľného času. A pandémia spôsobila, že väčšina z nás ho mala zrazu na rozdávanie. To, ako s ním kto naložil, už musí posúdiť každý sám. Ja musím povedať, že my s Lukym sme voľný čas v karanténe využili veľmi efektívne, a keď sa za týmito zvláštnymi mesiacmi o rok-dva ohliadnem, budem spokojná. Spokojná s tým, že som ich nepresedela pred televízorom či nestrávila celé iba bezcieľnym brázdením internetom. Už od prvých dní sme s Lukym tak nejak prirodzene nabehli na relatívne pravidelný režim. A zakaždým sme stihli pracovať, učiť sa jazyky, vybehnúť von, niečo dobré upiecť či navariť, čítať knihy a popritom venovať plnohodnotný čas jeden druhému. Večer sme si vždy pozreli film či seriál, a šli spať v takom čase, aby sme ráno najneskôr o ôsmej opäť kmitali ako včeličky 🙂 Mám pocit, že sme sa počas tejto karantény naučili lepšie narábať s naším časom, a verím tomu, že to aplikujeme aj neskôr v „klasickom“ režime 🙂

Na čom najviac záleží

A na záver tá najdôležitejšia vec. V situácii, keď sedíte doma a z rôznych strán sa dozvedáte o tom, aké negatívne následky má koronavírus v životoch ľudí po celom svete – koľkí ľudia prišli nielen o prácu, ale aj o milovaných blízkych – uvedomíte si, na čom vlastne najviac záleží. Dôjde vám, aké máte šťastie, že máte prácu, ktorá vás baví a ktorú môžete vykonávať naďalej, hoci možno s menšími obmedzeniami. Zrazu budete vďační za to, že máte strechu nad hlavou, a nemusíte sa báť toho, že o týždeň nebudete mať čo vložiť do úst. No predovšetkým – uvedomíte si, že to, že vaši najbližší sú v poriadku, je to najvzácnejšie, za čo môžete denne ďakovať 🙂